DOBRMAN & BRITSKÉ KOČKY

Top list

HALIT PAŠA CATTERY

Genetické choroby dobermanov

Pohľad na stúpajúce genetické zdravotné ťažkosti v chove čistokrvných psov, na príklade dobermanov v Nemecku, Európe a v USA.

Dr. Reinhard Haberzettl

Dr. Reinhard Haberzettl, narodený v roku 1952

· 1975 - promócia z biológie, odbor genetika
· 5 rokov vo farmakologickom priemysle ako vedecký pracovník v genetike a toxikológii
· 1980 až 1990 - výskum šľachtenia hospodárskych zvierat
· od 1991 opäť farmakologický priemysel
· od 1970 člen nemeckého chovateľského Doberman klubu, príležitostný chovateľ
· od 1994 aj člen športového zväzu a horlivý chovateľ Nemeckých ovčiakov

Krátka história zdravia dobermanov.

Doberman bol vyšľachtený z viacerých plemien a miešancov na konci 19. storočia (Goller 1912, Dorn 1957). Táto genetická rozmanitosť (heterozygotnosť) bola dôležitou výhodou pre zdravie plemena, pretože približne do roku 1950, celosvetovo, prakticky neexistovali žiadne dedične podmienené problémy. Doberman bol energický a dlhoveký a tieto vlastnosti zostávali zachované až do deväťdesiatych rokov v populáciách východného Nemecka a východnej Európy.

Medzi rokmi 1970 až 1990 popularita plemena doberman v USA stúpla, čo zapríčinilo jeho hromadný chov. Príčinou veľkej módy bola narastajúca potreba väčšej bezpečnosti obyvateľov a úspešná prezentácia plemena vo filmoch, ako psa - ochrancu. Túto úlohu v deväťdesiatych rokoch prebral v USA doberman a prevýšil v nej aj rotvajlerov a nemeckých ovčiakov. Následkom hromadného chovu dobermanov, s prekvapivo silným inbrídingovým faktorom (koeficientom príbuzenskej plemenitby) a s nedostatočnou pozornosťou na dedičné zdravie plemena, sa populácia severoamerického dobermana stala mimoriadne zaťažená šiestimi dedičnými chorobami (Tabuľka 1). Z tohto dôvodu musíme hovoriť o silnej degenerácii plemena, ktorá môže byť takmer nenapraviteľná, už žiadnym spôsobom chovu. Populácia nemeckých a európskych psov je zaťažená podobne dvomi dedičnými chorobami, z chovateľských vzorov v USA. Ďalšie štyri dedičné choroby sú zriedkavé, ale s rozpoznateľným vzostupom ich výskytu! Pre priateľov psov a genetických odborníkov je absolútne nepochopiteľným fakt, že až dodnes neboli prijaté žiadne obmedzenia príbuzenskej plemenitby, ani dôsledné vylúčenie genotypicky a fenotypicky zaťažených psov z chovu chovateľskými orgánmi, temer v žiadnych krajinách Európy (taktiež v Nemecku) a na ďalších kontinentoch.

Chov čistokrvných psov a dobré zdravie – utópia alebo dosiahnuteľný cieľ?

Dovoľte mi uviesť zopár mojich stručných konštruktívnych a rozhodujúcich myšlienok, ohľadom podstaty lepšieho zdravotného stavu v chove čistokrvných psov do budúcnosti, lebo sa to týka takmer všetkých plemien. Známi veterinári, genetici, chovatelia a experti ochrany zvierat stále viac kritizujú kvalitu riadenia chovu čistokrvných psov niektorými chovateľskými klubmi, v ktorých zdraviu nie je venovaná vážnosť. Naliehavo sa vyžaduje, že zdravie, ako chovateľský cieľ, musí byť považované za rovnako dôležité, ako požiadavky na krásu a povahu. Táto požiadavka musí byť pre všetky plemená bezvýhradná a trvalá! Názor na nedostatočnú starostlivosť o zdravie, zhrniem nasledovne:

1. Chov na krásu, vo výstavnej časti chovu a v pracovnom chove, nesmie zaťažovať zdravie následkom príliš extrémnej interpretácie štandardu, štandard plemena musí k zdraviu prispievať (1998).

2. Dedičné poruchy nesmú byť viac trpené vo výstavnom chove, musia ihneď vyvolať protiopatrenia. Veterinárno medicínske odbory univerzít a odbory genetiky chovu zvierat poskytujú kvalifikovanú podporu. Orgány chovateľských klubov, rozhodcovia, držitelia psov a chovatelia nie sú jediný, ktorí zodpovedajú za krásu a povahu svojich čistokrvných psov, ale všetci z nich musia zniesť zodpovedne plánované protiopatrenia proti chorobnému vývoju zdravia, napriek všetkým dočasným finančným stratám, alebo strate prestíže.

3. Mnoho chovateľských klubov (nie všetky) dostatočne nevyužívajú poskytnuté informácie univerzít na vytvorenie protiopatrení voči dedičným defektom, alebo ich v minulosti nevyužívali vôbec (Eichelberg 1998). Táto spolupráca je logisticky nákladná a žiada si väčšie nároky na vzdelanie zodpovedných osôb v chovateľských kluboch. Taktiež vyžaduje poctivosť, zmysel pre zodpovednosť a ochotu neustále sa vzdelávať!

Tabuľka 1: Odhadované rozšírenie siedmych degeneratívnych dedičných chorôb, ako aj ich dedivosť a dedičnosť (odhadovaná hodnota ) v rôznych populáciách dobermanov. Odhad Východoeurópskej populácie je čiastočne otázny, z dôvodu vytláčania pôvodného genofondu pôsobením importov zo západnej Európy a USA a z dôvodu chudobných vlastných zdrojov.

 

 

 

rozšírenie dedičných defektov v Európe:

Príznaky ochorenia

dedivosť

dedičnosť

USA

západná

východná

(1990)

 

 

 

 

 

1. Náhla smrť na srdečné

stredná

polygenetická?

veľmi

v niektorých

malé?

zlyhanie (cardiomyopathy)

až vysoká

autosomálna

vysoké

líniách vysoké

 

 

 

neúplne dominantná

 

 

 

 

 

čiastočne x-chromozonálna

 

 

 

2. Torzia žalúdka

stredná

polygenetická?

vysoké

vysoké

?

3. Nedostatočnosť štítnej

veľmi vysoká

Zopár génov?

veľmi

Malé?

malé?

žľazy

 

monogénna?

vysoké

 

 

(hypothyroidism)

 

 

 

 

 

4. Hemofília (von-

veľmi vysoká

autosomálna

vysoké

Malé?

malé

Willebrand's disease)

 

neúplne dominantná

 

 

 

(krvácavosť)

 

x-chromozonálna?

 

 

 

 

 

recesívna

 

 

 

5. Wobbler syndróm

veľmi vysoká

monogénna?

vysoké

Malé?

malé

(ochrnutie)

 

polygénna?

 

 

 

6. Poškodený zrak až

vysoká

autosomálna

vysoké

Malé?

malé

slepota (PHTVL, PHPV)

 

neúplne

 

 

 

 

 

dominantná

 

 

 

7. Displázia bedrového kĺbu (DBK)

stredná

polygénna

malé

Malé

malé

  1. Postavenie neriadenej príbuzenskej plemenitby musí byť silne obmedzené u všetkých plemien, pretože vedie k akumulácii defektných génov. V chovoch, ktoré sú zaťažené dedičnými defektmi sa musíme úplne zriecť príbuzenskej plemenitby, alebo všetky zvieratá s vonkajšou a dedičnou degeneráciou musia byť z chovu vylúčené.

Obrázok 1: Štvorgeneračný rodokmeň znázorňujúci dedičnosť ochorenia srdečného svalu (cardiomyopathy, typ B) zo vzorky amerického chovu podľa Calvert and Pickus (1989). Starého otca, jeho syna aj vnuka zoťala choroba a každý z nich bol spárený so zdravou sukou. Vnuk splodil vrh piatich šteniat, z ktorých štyri (3,1) chorobe podľahli.

V tejto stati si zabránim kritizovať body 2. a 3. na príklade dobermana. Nedostatočná pozornosť voči všetkým 4 bodom u mnohých plemien, v posledných rokoch, spôsobila v očiach širokej verejnosti zbytočný pokles predstavy o chove čistokrvných psov, ako celku. Nevyhnutnosťou je viac sebakritiky a viac zmyslu pre zodpovednosť vo vzťahu k plemenu a taktiež vo vzťahu ku záujemcom o šteňatá a to ako na úrovni chovateľov, tak na úrovni orgánov chovateľských klubov. Ak zodpovedné osoby zdravotne zaťažených plemien rýchle neuspejú v dosiahnutí obmedzenia poškodenia, budeme mať podobný vývoj situácie v Nemecku a v Európe, aký bol pozorovaný v USA približne za 10 rokov (Gunter 1996). Údaje v záznamoch takmer všetkých plemien majú nepretržite nepriaznivý vývoj, nesmierne tvrdý pre dobermanov, pretože čoraz viac milovníkov psov preferuje psov z útulkov, alebo si kupujú životaschopných krížencov. Táto istá situácia už nastala v Nemecku v roku 2002.

Jednotlivé plemená a časti populácií plemien môžu byť ťažko postihnuté dedičnými defektmi celoštátne a celosvetovo veľmi rozdielnymi spôsobmi. Stručne to môže byť ilustrované na príklade displázie bedrového kĺbu (DBK). Existujú veľmi ťažko postihnuté plemená, ako svätobernadský pes, leonberger, nemecký ovčiak a iné. Avšak úspech v boji proti DBK je veľmi rozdielny, ohľadom vernosti a chovateľských výsledkov. Hovaward predstavuje veľmi výnimočný, pozitívny vzor. Špeciálne u nemeckých ovčiakov, je úspech v boji s DBK, štát od štátu, veľmi rozdielny (Willis 1994, Haberzettl 1998).

V krajinách, kde DBK negatívne psy, nositelia defektu, môžu byť identifikované i napriek ich dokonalým bedrovým kĺbom (fenotyp dobrý, genotyp zlý), ako výsledok registrácie ich potomkov, s ich následným vyradením z chovu, výsledným úspechom je to, že početnosť DBK prudko klesá. Ale v SV (nemecký klub chovateľov nemeckých ovčiakov) sú neúspešný. Napríklad airedale teriér a doberman majú veľmi malé zaťaženie DBK. Takmer 100% greyhound-ov a všetky divé psy (napr. vlci) sú od DBK oslobodení. Z celosvetového pohľadu, má doberman relatívne zdravé bedrá. Odvtedy, čo sa v Nemecku začalo RTG posudzovanie DBK prešlo 30 rokov a počet zdravých dobermanov sa udržuje takmer nepretržite na 90%. Vplyv chovu tu nespôsobuje žiadne zhoršenie ani zlepšenie. Jednako ale Tabuľka 1 ukazuje, kde sú dedične podmienené problémy a ilustruje 6 ďalších život ohrozujúcich problémov, ktoré sú stručne opísané s porovnaním s inými plemenami v nasledujúcom texte.

1. ochorenie: Náhla smrť na srdečné zlyhanie (cardiomyopathy)

Mnoho plemien psov je zaťažených s rôznou početnosťou, ale v štatistikách úmrtí drží v USA aj v Nemecku doberman výrazné a smutné prvé miesto. Kraft (1989), z Mníchovskej univerzity, prezentuje štatistiky úmrtí na srdečné zlyhanie z pitevných materiálov a rôznych patologických štúdií, kde početnosť dobermana stojí pred nemeckou dogou, svätobernadským psom a nemeckým ovčiakom. Na druhej strane Kraft poskytuje výsledok regionálneho prieskumu Doberman klubu (VDH) z južného Nemecka. Z 92 prípadov úmrtia, bolo 24 úmrtí vplyvom srdečného zlyhania. Rozsiahla štatistika úmrtí čistokrvných psov od Calvert and Pickus (1982, 1989) z USA, vyzerá ako situácia v Nemecku. Doberman výrazne vedie pred nemeckou dogou, írskym vlkodavom a svätobernadským psom.

Hnedá suka dobermana Freya Vom Kohnstein SchHI WZ 6/44v dvoch fázach ostrého zastavovania figuranta pri úteku v 1975. Pri činnosti figuranta musí byť vzatá do úvahy prudká rýchlosť a temperament dobre vycvičených dobermanov .

Väčšina postihnutých dobermanov zomiera vo veku 3 až 5 rokov (van der Zwan 1987). V USA aj v Európe sa zrýchľuje pokles veku smrti (Kollenberg 1998). Vo všeobecnosti je možné rozlíšiť dve progresívne formy, v závislosti od rýchlosti úmrtia a iných znakov (van der Zwan 1987, Schuler 1997). Typ A: arytmia. Tento najčastejší druh smrti na srdečné zlyhanie nastáva údajne bez pozorovateľného (2?) varovania. Pes úplne neočakávane padá a zomiera. Existuje zopár publikácií o diagnostike arytmie u psov, ale iba dlhodobým EKG vyšetrovaním, podobne ako u ľudí. Typ B: slabosť srdečného svalu. Tomuto menej častému druhu smrti na zlyhanie srdca predchádza dlhodobý vývoj príznakov. Ráno pes často pokašliava, ako dôsledok z hromadenia tekutiny v pľúcnych lalokoch. Dlho pred úmrtím, je možné diagnostikovať zväčšovanie srdca a zmeny na cievach.

 

 

Elegantný čierny samec, z úzkej príbuzenskej plemenitby na prerastené Nemecké odchovy, ktorý zomrel na zlyhanie srdca (Otec: Jason von Nymphenburg)

Predpokladá sa čiastočne X-chromozonálna polygénna dedičnosť, pretože podľa štatistík, približne 3/4 zo všetkých dobermanov, ktoré zomreli na srdečné zlyhanie, boli samci. V rodokmeňoch amerických a nemeckých dobermanov je možné identifikovať nápadný výskyt prípadov úmrtia počas niekoľkých generácií (Tabuľka 1.). Dedivosť náhlych úmrtí na srdečné zlyhanie musí byť v priemere stanovená, ako vysoká. Pravdepodobne ide o zložitý polygenetický dedičný proces, pretože symptómy smrti na srdečné zlyhanie sú založené na rôznych defektoch srdca a predpokladá sa, že ich vývoj je ovplyvňovaný rôznymi vplyvmi prostredia. Na lepšie pochopenie genetiky je nevyhnutná lepšia spolupráca medzi chovateľskými klubmi a vedcami – genetikmi. Calvert a Pickus odporúčajú, aby kluby využili toľko zvierat, koľko je len možné, spolu s ich potomkami, na typizované vyšetrenie srdca. Je užitočné využiť kombináciu viacerých metód, napríklad, dlhodobú EKG diagnostiku funkčných zmien, ultrazvuk na rozpoznanie veľkostných zmien a RTG.

2. ochorenie: Torzia žalúdka (volvulus)

Torzia sa s rôznou početnosťou vyskytuje u mnohých väčších plemien. Ide o život ohrozujúcu poruchu a musí byť neodkladne veterinárne ošetrená, ak má pes prežiť. V súlade s Willis-om (1994), nemecký ovčiak, bernský salašnícky pes a doberman sú najpostihnutejšími v Európe. Podľa štatistík príčin úmrtí viac ako 26-tich plemien (Schuler 1997), sú v USA nemecký ovčiak, svätobernadský pes a weimarský stavač postihnuté obzvlášť ťažko. V porovnaní plemien zaujíma doberman len ôsme miesto, ale s výrazne stúpajúcou tendenciou. V rozmedzí rokov 1964 až 1994 dramaticky stúpol počet klinických príjmov tohto plemena o 1500%! Zo všetkých 92 registrovaných úmrtí dobermanov v južnom Nemecku, 15 (16%) zomrelo na torziu. V Nemecku boli mnohé dobermany úspešne operované dokonca dvakrát za život a následne boli využité v chove. Narastanie výskytu torzií v reálnom chove je zjavné, genetická podstata je jasná, ale tiež hrajú rolu vplyvy prostredia. Dedičnosť ale ešte nie je presne objasnená. Z dôvodu ovplyvnenia torzie vplyvmi prostredia (napr. naplnenosť žalúdka; pohyb, alebo odpočinok po jedle; špeciálne anatomické vlastnosti, ako typ hrudníka, hĺbka a iné), predpokladá sa polygénna dedičnosť. V tejto chvíli torziu môžeme považovať, za dedičnú.

3. ochorenie: Nedostatočnosť štítnej žľazy (hypothyroidism)

Okrem dobermana sú týmto defektom zaťažení aj sibírsky husky, malamut, labrador a bígel (Willis 1994). Po štúdii Jean Dodds (1988), malo viac ako 60% dobermanov v USA nedostatočnosť štítnej žľazy. Podobne ako u ľudí, ak sa ochorenie nelieči, môže to viesť k množstvu rôznych príznakov, napr. k chorobám srsti a pokožky, svalov a neurologickým problémom, strate hmotnosti, poruchám trávenia, infekciám a iným symptómom. Bez hormonálnej liečby dochádza k silnej redukcii kvality života a životných vyhliadok. Príjemnou výhodou pre postihnutých dobermanov je pomerne ľahká diagnostika a jednoduchá liečba podávaním hormonálnych tabletiek. Ale, ak sú využívané v chove, čo je v USA bežné, potom existenčne ohrozujú celé plemeno. Nedostatočnosť štítnej žľazy môže znásobovať prejavy iných ochorení ako: cardiomyopathy, VWD a Wobbler syndrómu. Dedivosť nedostatočnosti štítnej žľazy je odhadovaná ako vysoká, na 90% (Jean Dodds 1988). Preto je vplyv prostredia iba malý (s výnimkou hormonálnej substitúcie!). Predpokladá sa mutácia jediného, alebo len malého počtu génov.

4. ochorenie: Hemofília (von Willebrand's disease)

Táto hemofília je neúplne dominantná, veľmi zvláštna porucha zrážanlivosti krvi, ktorá môže byť šírená autosomálne (Schuler 1997). Homozygotní (s úplnym zdedením) hemofilici sú ohrození smrteľne, heterozygotní (so zmiešaným zdedením) hemofilici sú životaschopní. Vnútorné aj vonkajšie krvácania, ktoré môžu byť pri tomto type hemofílie dlhotrvajúce, môžu nastať kedykoľvek a vyžadujú ošetrenie veterinárom! Žiadne iné plemeno psov v USA nie je tak silne zasiahnuté týmto typom hemofílie, ako doberman. Občasné prípady boli opísané u korgiov, šeltií, nemeckých ovčiakov a zlatých retrieverov (Willis 1994). Chovatelia dobermanov v USA na túto poruchu s vysokou dedivosťou reagovali príliš pomaly. Vidno to na rýchlosti, s akou sa rozšírila: v 1977 bolo 55% hemofilických dobermanov, v 1984 61%, v 1987 70% a v 1990 počet hemofilikov prekročil 75%. Očakáva sa ďalší vzrast, pretože orgány chovateľských klubov urobili hrozne slabé opatrenia na zamedzenie škôd. Európske dobermany sú pravdepodobne ešte stále menej zaťažené hemofíliou, ale presné údaje neexistujú. Od roku 1970, boli americké hemofilické zvieratá najskôr pozvoľne, ale čím ďalej tým viac, prikrížené do chovov v Holandsku, Taliansku, Nórsku, Maďarsku a v Nemecku, čo takmer uniklo pozornosti, dokonca aj skúseným chovateľom. S najväčšou naliehavosťou je nevyhnutné, vyšetriť Európsku populáciu. Veľmi užitočné pri tom môžu byť rozsiahle skúsenosti zo severnej Ameriky.

 

 

Statný hnedý samec z Ruského chovu silného typu,
nepríbuzenský chov, bez predkov zo západnej Európy.

5. ochorenie: Wobbler syndrome (caudal cervical spondylomyelopathy)

Wobbler syndróm je dedičné degeneratívne ochorenie krčnej chrbtice, prevažne s výskytom v strednom veku. Deformované medzistavcové platničky a stavce spôsobujú veľkým tlakom na miechu bolesť, ťažkosti pri pohybe a stavy ochrnutia. Liečba bez chirurgického zákroku, má malú nádej na úspech. Okrem dobermana, sa toto vyskytuje u nemeckej dogy, baseta a barzoja. V porovnaní s Európou, sú severoamerické dobermany zaťažené viac - Schuler (1997), ale konkrétne údaje sú neznáme. Spôsob dedičnosti je nejasný, s dôvodu príliš malej spolupráce univerzít a chovateľských klubov. Van der Zwan (1987) predpokladá, že pravdepodobne ide o vysoko polygenetickú dedičnosť.

Dve suky dobermana počas výcviku obrany (vľavo - Anka Von der Domstadt,
SchHI wz 6/34, vpravo - Tendy von Schrotturm, SchH III)

6. ochorenie: Degeneratívne očné ochorenia (PHTVL, PHPV)

Poškodenia zraku, až po jeho úplnú stratu, geneticky podmienenou degeneráciou očí sa vyskytuje u mnohých plemien rôzne a hojne. Podľa Willisa (1994), najvýraznejšie postihnuté sú plemená stafordšírsky bulteriér, basenji a doberman. Porucha plodového vývoja očí vedie k malým a potom veľkým nepriehľadným škvrnám, ako aj zákalom očí. Škvrny sú spôsobené trvalými (ktoré nezaniknú) embryonálnymi membránami a krvnými cestami. Predpokladá sa, že ide o autosomálny nekompletne dominantný dedičný znak (Schuler 1997) s vysokou dedivosťou. V USA bolo viac ako 40% dobermanov postihnutých - so zhoršeným zrakom, len 3% boli postihnuté, avšak, veľmi ťažko. Predpokladá sa, že táto porucha je v Európe rozšírená len vzácne, ale bližšie informácie nie sú známe.

Vysvetlenie skratiek:
- PHTVL: Persistent Hyperplastic Tunica Vasculosa Lentis
- PHPV: Persistent Hyperplastic Primary Vitreous

Záver pre všetky plemená

Pomocou negatívneho príkladu dobermana v USA a čiastočne v Nemecku, čitateľ môže pochopiť, že za menej ako 20 rokov tam doberman z veľmi zdravého, životaschopného a dlhovekého plemena zdegeneroval na plemeno náchylné k chorobám, s priemernou dĺžkou života pod 7 rokov. Genetická degenerácia celej populácie v USA ako výsledok chovu na chorých zvieratách (genotypicky a fenotypicky), ako aj v dôsledku príbuzenskej plemenitby sa rozvinula do takej miery, že stredná doba života viac ako 5 rokov môže byť dosiahnutá len za cenu značnej finančnej a veterinárnej réžie (napr. tableta hormónu štítnej žľazy denne, lieky na srdce, prípravku na zvýšenie zrážanlivosti krvi a iné)! Vo všeobecnosti sa na všetky plemená s častými zdravotnými problémami aplikujú nižšie uvedené zásady - medicínsko veterinárne opatrenia (diagnostika a liečba) sú pre chovné zvieratá nedostatočné. Genofond celej chovanej populácie musí byť skvalitňovaný prostredníctvom rozumných chovateľských a genetických stratégií, to jest špeciálnou selekciou. Je potrebné súčasne dosiahnuť nasledujúce veterinárno chovateľské opatrenia:

1. Špecificky podľa plemien, by si mohli do budúcnosti všetky chovné zvieratá zadovážiť certifikát štandardizovaného vyšetrenia na univerzitnej klinike, týkajúci sa všetkých problémov plemena (napr. pre dobermana, 6 rozšírených chorôb podľa tab. 1.), za účelom umožniť chovateľom selekciu a identifikáciu postihnutých chovných zvierat (fenotypicky) a geneticky zaťažených zvierat (genotypicky). Tento certifikát by mohol byť tiež využitý na tesný vzťah medzi chovom, zdravím a vystavovaním.

2. Uskutočnenie týchto vyšetrení vyžaduje špecializované logistické prípravy a dohody medzi chovateľskými klubmi a univerzitami, ale iniciované musia byť vždy chovateľskými klubmi.

3. Do budúcnosti zastaviť príbuzenskú plemenitbu a líniovú plemenitbu so zvieratami z línií so zvýšeným zdravotným rizikom (napr. náhla smrť na srdečné zlyhanie a torzia žalúdka u dobermana). Miesto toho, môžu pre svojich členov chovateľské kluby vyvinúť rozumné stratégie nepríbuzenskej plemenitby, kde prvou voľbou budú zdravotne certifikované chovné zvieratá.

Nemecký doberman klub (VDH) v Nemecku a FCI medzinárodne, by mali uviesť zdravie, ako prvý chovateľský cieľ v chove čistokrvných psov „na svojich vlajkách“, ako to bolo predtým. Napríklad reformou výstavníctva (Herzog 1998), organizácie zaisťujúce chov čistokrvných psov by mohli rôznymi spôsobmi výstavných a chovných psov so zdravotnými certifikátmi preferovať „z hora“, pri udeľovaní víťazných titulov a pri posudzovaní psov. V tomto prípade by mohlo byť výrazne podporené, ako chovateľský cieľ, zdravie. Priekopnícke, bojovné stratégie proti dedičným chorobám, špecificky plemenne podporené, vyžadované a regulované VDH a FCI, môžu zlepšiť otrasenú povesť chovu čistokrvných psov u verejnosti a na prvom mieste, zlepšiť život našich psov.

Pán Bernd Przadka so sukou dobermana Tendy vom Schrottumi počas výcviku poslušnosti

Literatúra:

1. Caivert, C.A. and. Pickus, C.W. (1982), "Cardiomyopathy in the Doberman Pinscher Dog", Doberman World. 

2. Caivert, C.A. and. Pickus, C.W. (1982), "Cardiomyopathy in the Doberman", Our Doberman 11/1989 

3. Dodds, J. (1988) in Solan, P., "Hereditary health problems", Doberman Quarterly, Fall 1988.

4. Dorn, K. (1957), "Dog and environment", Berlin. 

5. Eichelberg, H. (1998), "Support of science to breeding societies", Our pedigree dog, 1/1998

6. Goller, O. (1912), ,The Doberman pinscher in word and picture", Apolda.

7. Gunter, B. (1996), "Dog Shows in den USA", The dog 4/1996.

8. Haberzett., R. (1990) in Schiller, G., ,The Doberman", Urania and Kynos 1990.

9. Herzog, A. (1998) "Current problems in the pedigree dog breeding", The dog 7/98

10. Kollenberg, A. and J. (1998), Personal message. 

11. Kraft, H. (1989), University Munich, "Heart disease and volvulus at the Doberman", Our Doberman 10/1989 

12. Schuler, G. (1997) ,The great Doberman book", Kynos 

13. Schuler, G. (1997) "Causes of dog volvulus", Our Doberman 12/1997.

14. Sretzky u. Trautvetter (1993), FU Berlin, Personal message 

15. Our Doberman, Age groups 1921 till 1998 

16. van der Zwan, M. (1987), "A hundred Doberman dogs" 

17. van der Zwan, M. (1988), "A hundred Doberman bitches" 

18. Willis, M.B. (1984) "Breeding of dog", Ulmer. 

19. Willis, M.B. (1992), "Genetics of dog breeding", Kynos 

 

Záver k chovu zdravých dobermanov v Európe ako aj celosvetovo, za účelom záchrany plemena pred zánikom, ako výsledkom hroziacej degenerácie
(stratégia so štyrmi chovateľskými opatreniami)

Pokým v severnej Amerike, bolo 6 obrovských dedičných zdravotných problémov analyzovaných a napravených pokojne a poctivo, väčšina chovateľských klubov v Európe trvá na bezmocnom stanovisku voči svojim chovateľom aj verejnosti, že majú nemnoho, alebo nemajú vôbec žiadne zdravotné problémy. Je to nezodpovedné bezohľadné stanovisko, napríklad voči neinformovaným kupcom šteniat, ktorí sú veľmi sklamaní, ak ich, ešte mladé psy upadnú do problémov, alebo zomierajú na srdečné zlyhanie, alebo torziu. Ostatné štyri dedičné choroby sa v Európe objavujú častejšie, z dôvodu rozšírenej príbuzenskej plemenitby a nedostačujúcim zdravotným testom väčšiny chovaných zvierat, čo spôsobuje vysoko rastúce náklady na veterinárov a lieky. Z týchto dôvodov upadá kvalita života psov (a ich majiteľov!!!) a mnohým psom sa skracuje vyhliadka na dobu ich života o roky!

Opatrenie 1

Okamžitý zákaz blízkej príbuzenskej plemenitby dobermanov v Európe, severnej Amerike a celosvetovo.

Príbuzenská plemenitba chorých, dedične postihnutých zvierat zväčšuje početnosť a vážnosť všetkých postihnutí, to je otrepanou pravdou. Musí byť stanovená maximálna možná genetická príbuznosti medzi rodičmi, budiaca dojem hranice, i keď tam žiadnej hranice niet. Návrh: max. 3-3, t.j. napríklad obaja rodičia majú len jediného spoločného praprapredka. Šteňatá potom budú mať koeficient príbuzenskej plemenitby F = 3,125%, t.j. (z najväčšou pravdepodobnosťou) 3,125% všetkých génov bude homozygotných len z dôvodu príbuzenskej plemenitby. V súlade s Wright-om(1922), sa na výpočet rastu homozygotnosti v závislosti od spoločných predkov (Willis 1984) používa v plemenitbe všetkých zvierat (nielen psov) táto matematická a štatistická štandardná metóda a môže byť rýchle spočítaná kalkulačkou, alebo počítačom. Podľa definície Haberzettl (1990), v chove psov sa pokladá za nepríbuzenskú plemenitbu, ak je koeficient F menší ako 3%, nad 10% ide o incest a medzi 3 až 10% hovoríme o vzdialenej alebo líniovej plemenitbe. Psi, ktorých rodičia sú poloviční súrodenci, majú koeficient F= 12,5%, t.j. 12,5% všetkých ich génov sú homozygotné. Tento spôsob označovania je opísaný vo všetkých kvalitných knihách o chove psov a zvierat. Ak chovatelia a chovateľské kluby budú pokračovať v príbuzenskej plemenitbe s využitím chorých, dedične defektných a zdravotne netestovaných (bez certifikátu o nepostihnutí žiadnym zo 6 defektov) chovných zvierat (F viac ako 3), alebo tiež nepríbuzensky (F menej ako 3), potom musia rátať s hanebným „sužovaným chovom“ chorých zvierat. Okrem nepríjemných právnych následkov od kupcov šteniat, plemeno by nemalo v strednodobom horizonte šancu na prežitie, v krátkodobom horizonte, by si iba nerozumný záujemca kúpil dobermana, ktorého očakávaná životnosť by bola skrátená a ktorého by bolo možné udržať pri živote len za cenu extrémne vysokých výdavkov na veterinárov a lieky.

Opatrenie 2

Chov na zachovanie genofondu (podľa modelov na záchranu ohrozených druhov divých zvierat a známych, významných, hospodárskych zvierat) a na zachovanie zdravia (t.j. zdravotný test na detekciu 6 dedičných defektov) chovných zvierat z východnej Európy, ktoré nemajú predkov zo západnej Európy a severnej Ameriky. Blízky príbuzní ( rodičia a súrodenci) by mali byť veľmi dlhovekí a mali by prejavovať len tak málo chorôb, ako je možné, v strednom a vysokom veku (nízka úmrtnosť)! Tieto gény uchovávajúce dobermany, by mohli byť neskôr krížené s prísne zdravotne otestovanými zvieratami z normálnych chovov a tieto by mohli potom utvoriť nový zdravotný základ plemena.

Keď bezprostredne po roku 1990 väčšina ruských a východonemeckých chovateľov vymieňala svoj zdravý, i keď nie celkom elegantný chovný materiál za západoeurópske chovné zvieratá, za účelom konkurencieschopnosti na výstavách, drahocenný genofond starých zdatných dlhovekých a veľmi zdravých chovateľských línií bol zrazený temer k nule, už v roku 2002.

Opatrenie 3

Celosvetová spolupráca doberman klubov v boji proti degenerácii následkom dedičných chorôb.

V úzkej spolupráci Európskych a Severoamerických klubov (ako to bolo do roku 1939), ako i univerzitných kliník oboch kontinentov, zdieľaním databáz obsahujúcich zdravotné testy všetkých chovných zvierat a na základe medzinárodných genetických a veterinárno-medicínskych výskumov by mali byť pripravené a vyriešené napríklad nasledujúce otázky:

1. Akú početnosť výskytu má v populácii tých 6 (možno i ďalšie) dedičných porúch?

2. Ktoré dedičné symptómy existujú?

Čím dôkladnejšie a poctivejšie budú analýzy a diagnostika, tým bude možné prijať efektívnejšie opatrenia na záchranu plemena.

Opatrenie 4

Prikríženie iných zdravých plemien, ako posledné núdzové opatrenie, snažiace sa zabrániť úplnej degenerácii dobermana.

Do miery, do akej sa opatrenia 1.-3. pre rôzne príčiny (nezodpovednosť, ľahostajnosť, egoizmus a iné) nebudú realizovať, zostane len možnosť kríženia. Z tohto dôvodu 2. opatrenie môže byť taktiež zrušené, pretože posledné zdravé dobermany starých línií vyhynuli, ako výsledok pretláčania prestížnych odchovov so západoeurópskymi a európskymi dobermanmi s americkou krvou. Napríklad, v sedemdesiatych rokoch bol chov v Maďarsku prešľachtený množstvom „Doberhill“ dobermanov z Nórska. Maďarskí chovatelia, ako dobrí obchodníci, predávali svojich psov do všetkých východoeurópskych krajín. „Keegan v. Ferrolheim“ z Holandska s americkým otcom „Pinemead's Independence“ bol veľmi populárnym krycím psom v osemdesiatych rokoch v talianskych chovateľských staniciach „del Littorio“ a tento pes má po celej Európe roztrúsené veľké množstvo potomkov. V deväťdesiatych rokoch holandská chovateľská stanica "Franckenhorst" skrížila svoje bývalé čisto európske špičkové psy s americkou líniou "Marienburg". Tieto „Frankenhorst“ dobermany s americkou krvou boli masívne použité po celej Európe ako chovné psy. To bolo len zopár príkladov.

Prikríženie iných plemien, ako chovateľská metóda môže byť pre chovateľov nepopulárna, predstavuje ale často používanú štandardnú metódu pre chov väčšiny domácich zvierat, napr. v chove koní. Takmer všetky teplokrvné zvieratá, výkonnostne a zdravotne testované elitné chovy plemien Anglických a Arabských plnokrvníkov sú neustále krížené podľa tejto stratégie chovu. Pre dobermanov za týmto účelom prichádzajú do úvahy beauceron, nemecký ovčiak, alebo iné pastierske plemená, weimarský stavač, alebo iné krátkosrsté stavače.

 

Original Content / Pôvodný obsah

COPYRIGHT NOTICE / UPOZORNENIE NA AUTORSKÉ PRÁVA

ALL RIGHTS RESERVED / VŠETKY PRÁVA VYHRADENÉ

All material on this site and any linked pages is fully copyrighted to the DPCA Breeders Education © and may not be reproduced or used in any form or manner or displayed in any way on any website without the express written consent of the site owner.
/
Všetok materiál na tejto stránke a všetky pripojené stránky sú plne chránené autorskými právami DPCA Breeders Education © a nesmú byť reprodukované, alebo použité v akejkoľvek forme, alebo akýmkoľvek spôsobom, alebo zobrazené akýmkoľvek spôsobom, na ktorejkoľvek webovskej stránke bez výslovného písomného súhlasu vlastníka stránky.

 

This site was last updated on 03-July-2003 Copyright ©2003: Soaring Web Design
 /
Posledná úprava pôvodnej stránky 3. júl 2003 Copyright ©2003: 
Soaring Web Design

 

S láskavým súhlasom „Doberman Pincher Club of America Breeders Education ©“ preložil Timot Ješko (jeje)

TOPlist